Vlársky priesmyk

Vlakom z Bratislavy do Nemšovej cez Trenčiansku Teplú. Odtiaľ na štátnu hranicu, na Českej strane nazývanú aj Vlársky prúsmyk. Odtiaľ asfaltom po hlavnej ceste do Svatýho Štepána do Čiech (v čase môjho výletu ešte nebola značená cesta na slovenskej strane, zato na českej áno). Poblúdiť nie je kde, zvodidlá nepustia. Akurát pár šoférov je mierne vyplašených, keď sa vynoria spoza zelene. Prvé oddychové miesto je približne v tretine cesty. Fajn posedenie, akurát to prebiehanie cez cestu sa mi moc nepáči, pretože autá tu chodia dosť rýchlo a stromy popri ceste znižujú výhľady pre turistov aj vodičov. Ďalšie nepríjemné miesto je v ľavotočivej zákrute pred železničným priecestím. Tu som bol naozaj pripravený flopom zdolať všetky prekážky, ak by sa to veľké SUV vo vysokej rýchlosti priblížilo ešte viac ku zvodidlám. Pri priecestí sa už minuli všetky zelené steny a paravány a teda aj autá sa mohli vyhnúť v pohode.

Krátky výlet do Vršatských bradiel. Pôvodne som si ho naplánoval na minulý rok, reku zveziem sa do Vršatského Podhradia a odtiaľ prechádzkovým krokom až do Púchova. Ale nejako mi to na časovo nevyšlo, potom prišli Vianoce a tak. No a tento týždeň sa všetko zdalo, že by sa to aj mohlo podariť. Trochu strašili meteorológovia, vraj sneženie a pomerne silný nárazový vietor, ale veď z trasy sa dá kdekoľvek uhnúť do civilizácie. Po minulotýždňových Malých Karpatoch som dúfal, že aj ten terén nebude až taký blatistý, veď malo fúkať a nočné teploty pod nulou mohli terénu pomôcť. Nepomohli. Ani trochu. Aby som mal o čom premýšľať, zvolil som dlhší variant z Vlárskeho prúsmyku na Vršatec a pôvodnou trasou až do Púchova.