Predĺžený víkend s minimom prehánok (podľa meteorológov), na výlet do Považského Inovca ako stvorený. Z Bratislavy síce trochu neskorší odchod (vlakom o 8. hodine) a pomerne neskorý nástup na túru (až po 10. hodine), ale tých približne 25 kilometrov by malo byť na prvý pohľad v pohode. Na druhý pohľad to už až také pohodové nevypadalo. Posledný rozumný autobus mi ide 16.20 z Modrovky (oficiálny koniec túry je v Lúke a odtiaľ ešte asi 2 km do Modrovky po ceste) do Piešťan a odtiaľ vlakom s príchodom o šiestej. Alebo 16.48 priamo z Lúky, ale do Nového Mesta nad Váhom s príchodom o dve hodiny neskôr. Posledný bus 19.18 s príchodom o desiatej, teda o štyri hodiny neskôr.
Takže stratégia bola jasná: toto bude rýchly výlet a do šiestej sa pokúsim byť doma. Ak to nevyjde.... Uvidíme na mieste.
Z Novej Lehoty na Topoľčiansky hrad
Autobus z Piešťan je riadne nabitý. Až po Bezovec. Odtiaľ tú jednu zastávku už cestujem sám. Do Novej Lehoty prichádzame desať minút po desiatej. Smerovník neďaleko obratiska autobusov a zelená značka ma vedie dolu dedinou. Najskôr míňam zatvorenú krčmu, aby som o niekoľko metrov ďalej minul aj tú otvorenú. Odtiaľ sa valí tlupa turistov. Našťastie smerujú nahor, teda buď na Bezovec, prípadne na zastávku autobusu.
Za krčmou pokračuje zelená značka doľava, chvíľu ide po asfalte, aby o pár sto metrov nižšie prešla definitívne na tvrdú lesnú cestu. Po nej okolo potoka najskôr mierne klesá, aby zas neskôr mohla mierne stúpať. Bývalá horáreň Janiš je iba o pár desiatok metrov vyššie, ako začiatok dnešnej túry. Odtiaľ však začína chodník stúpať prudšie hore. A ešte prudšie. Nepríjemnou lesnou cestou. Ešteže je sucho, lebo tu by bolo blata minimálne po členky. Na prachovej ceste bola trasa značená spočiatku iba kde-tu, hlavne na kameňoch na zemi. Sťahovanie dreva lesníkmi a prípadné blato po dažďoch však čitateľnosť značiek dosť narušili. Ale je potrebné povedať, že neskôr sa značenie zlepšilo.
Cesta viedla až do sedielka medzi Úhradom (po pravej ruke) a Smutným vŕškom (doľava). Ten druhý menovaný sa tak nazýva asi preto, že ho všetky cesty obchádzajú. V sedielku som križoval ďalšiu lesnícku diaľnicu. Zelená značka viedla mierne doprava (asi 50 metrov po ceste) a potom doľava dolu do spočiatku nevýrazného úvozu medzi stromy. Tu príjemným chodníčkom až na prvú mýtinu s krásnym výhľadom na Topoľčiansky hrad a na celú kotlinu od Bánoviec nad Bebravou až po Pohronský Inovec, Vtáčnik, ba možno aj viac. Z týchto miest je aj Topoľčiansky hrad najfotogenickejší, takže odporúčam dopriať svojej ctenej optike pár chvíľ na realizáciu.
Z mýtiny chodník klesá až k rázcestníku Podhradie, chaty (označené aj s dovetkom: pri vlekoch) a odtiaľ asfaltkou pokračuje popod Topoľčiansky hrad. Keďže svahy sú dosť zalesnené, z cesty vidieť iba horné partie hradu. Odbočka k hradu je z asfaltky vyznačená po takej lúčno-skalnatej cestičke. Tá vedie až na hlavnú prístupovú cestu (vedúcu od kostola) a spoločne končia pri hradnej bráne. Pred hradnou bránou je ďalšia brána, zatvorená zámkom. Dalo by sa teda konštatovať, že zámok stráži hrad. Ale zdanie našťastie klame. Medzi spomínanou predbránou a hradbami je na oboch stranách dostatočný priechod pre peších návštevníkov. Tí sú tu vítaní od 10. do 17. hodiny okrem zimných mesiacov, kedy je hrad uzavretý. Ďalšie informácie podľa ceduľky s otváracími hodinami nájdete na www.topolcianskyhrad.sk. Len škoda, že mne túto stránku prehliadač nedokázal nájsť.
Nižšie časti Topoľčianskeho hradu sú verejnosti prístupné, veža bola zatvorená. Ale podľa miestneho obyvateľa, s ktorým som sa rozprával pri vlekoch, by mal byť kľúč k dispozícii niekde na obecnom úrade v Podhradí, prípadne aj s nejakým sprievodcom pri väčších skupinách (neoverené, na stránkach obce som tento údaj nenašiel).
Z Topoľčianskeho hradu na Bezovec
Z Topoľčianskeho hradu sa už nevraciam na pôvodnú asfaltku, aby som si obzrel rázcestník v obci Podhradie, ale skratkou asfaltom zbieham okolo kostola do dediny. Na prvej križovatke za kostolom sa dávam doľava a po dedinskej ceste stúpam asfaltom hore až takmer k sedlu Pod Smutným vŕškom. Nakoľko chodník zasa obchádza tento kopec, zostáva smutným aj teraz. Vedie tu extra široká lesná cesta. Stretávam iba pár cyklistov v protismere. No a ešte jeden veľký Mercedes s útlou dievčinou za volantom a teplákovým hrubokrkáňom vedľa nej, ktorý ma predbieha za bielou značkou s červeným okrajom. Po približne kilometri stretávam ešte jedno zaparkované auto. Celé zelené s veeeeeľmi dôležitým popisom, berúcim si do huby prírodu. Jeho majiteľ sedí asi 10 metrov nad cestou na pníčku a k očiam tisne ďalekohľad. Pravdepodobne ma ani nevidel, lebo taký kuker vraj vie pekne zúžiť zorné pole. Ale možné je aj to, že si ten ďalekohľad len opatrne vyberal z očných jamiek :-).
Trasa po lesných cestách bola ďalej už bez problémov, teda ak nerátam tie dva. Jeden bol pri nenápadnej šípke kamsi doprava hore posielajúcej ma hore na zvážnicu po sťahovaní dreva. Našťastie, v protismere sa vyskytli dobrí ľudia, ktorí potvrdili rovný smer. Druhým miestom bolo neznačené rázcestie ciest pred Sedlom pod Skalinami, ale tam to išlo asi na vrub pilčíkom. Odtiaľ však už našťastie bolo vidieť trávnaté sedlo a tak som sa na správnu cestu vrátil po pár metroch.
V Sedle pod Skalinami som kontroloval priebežný čas. Zistil som, že oproti rýchlemu variantu (návrat do 18. hodiny) zaostávam o 10 minút a oproti pomalému mám 5 minút k dobru. Nakoľko som nasledujúci úsek do Bezovca už poznal z minulého výletu, trochu som kopol do vrtule. Navyše som nezbehol dolu k chate Šport, ale od vlekov som to šibol rovno po trávnatom chrbte.
Z Bezovca po hrad Tematín
Z Bezovca po hrad Tematín vedie príjemná poľná/lesná cesta. Jediné prudšie stúpanie je pod Javorníčkom, inak prevažujú mierne klesania. Za stúpaním počujem pustené ľudské rádio. Áááááá, myslím si, asi je hradný bufet otvorený. Za chvíľu sa oproti mne vyrúti tlupa maskáčových mužíčkov s kalným pohľadom, každý má už riadne pod čapicou. Ešteže nemajú aj v nohaviciach :-).
Za chvíľu sa dostávam k samotnému hradu Tematín. Pred hradom na lúčke silné vozidlo, šiator a pípa. Kurňa, teda ten bufet tu naozaj funguje. Je to tuším prvý hrad široko-ďaleko, kde som narazil na takúto pohostinnosť (aj keď som nevyužil).
Hrad Tematín je pomerne dosť zasypaný kameňmi. Asi v dôsledku obliehania. Prípadne sú to len hŕby kameňov pripravené pre tých lešenárov, čo tu majú svoje stanovište, aby ich mohli hádzať dolu na tých okolo pípy? Sympatická je aj ceduľka nad hradnou bránou, ktorá hlása, že akýsi ochotník ju dal vytesať na pamiatku a z úcty k histórii a tradíciám. Veľké bezvýznamné plus majú u mňa aj ľudia, čo umiestnili do blízkosti hradu výstražnú tabuľu. Žiadne zákazy, príkazy, všetko v rovine upozornení. Na rozdiel od zákazovej tabuly pri výlete na Vršatec, túto tabuľku neumiestnili štátne lesy, ale súkromní vlastníci 8-).
Nakoľko nie som ani majiteľ, ani žiadny znalec hradov, najviac sa mi na Tematíne páčila vyhliadka s lavičkou.
Z hradu Tematín do Lúky (a ďalej do Modrovky)
Z hradu Tematín som sa vrátil na rázcestník pod hradom, odkiaľ som sa vybral ďalej po modrej - teda dolu do Lúky. Prvá časť cesty viedla lesom pomerne strmo dolu, druhá časť bola po takej upravenej lesnej nekonečnej asfaltke s páliacim slnkom nad hlavou až do obce Lúka. Ďalšia nekonečná asfaltka bola cez spomínanú obec a posledná časť viedla popri hlavnej ceste z obce Lúka do obce Modrovka, kde som pri zvonici na zastávke autobusu túru zakončil.
Trasa výletu z Novej Lehoty cez hrad Topoľčany na Bezovec a cez hrad Tematín do Lúky a ešte trochu ďalej
Postrehy Stefanynky
- Túru možno rozdeliť na dve časti (podľa hradov): prvú časť (Topoľčiansky hrad) zakončiť na Bezovci, druhú časť (Tematín) ísť z Bezovca na Tematín (trebárs aj inokedy).
- Občerstvenie v pohostinstve v Novej Lehote, v dedine Podhradie, na Bezovci, na Tematíne (ak funguje šiator) a v dedinách Lúka a Modrovka.
- Prvá časť túry až po Topoľčiansky hrad sa vyznačovala rozkvitnutými jahodami, zaujímavá by mohla byť teda po ich dozretí.
