Konečne mi to vyšlo. Vzhľadom na skutočnosť, že na Sitne som nebol už niekoľko desaťročí a že z vtedajšieho výletu si už toho moc nepamätám, tak mi zrazu prialo aj počasie, dokonca som si nezabudol nastaviť budík na správny čas. K tomu ešte nemeškal ani vlak a po nejakých minútach som sa v poriadku dostal aj na autobus do Banskej Štiavnice.
Trasú výletu som mal naplánovanú tak, aby som sa nemusel vracať úplne rovnakou cestou aj zo Sitna, teda volil som variant cez Iliju a hrad Sitno. Nakoľko som nenašiel vhodný spoj po Antol (odkiaľ by to bolo pohodlnejšie a čistejšie), tak som časť trasy absolvoval asfaltom medzi Štefultovom a Ilijou. Zo Sitna som zvolil variant do sedla Krížna modrou a zeleným chodníkom dr. Téryho do Štiavnice, aby som nemusel ísť už absolvovanou časťou Rudnej magistrály zo sedla krížna cez Klinger do Banskej Štiavnice.
Z Banskej Štiavnice cez Štefultov, Iliju, Vlčiu jamu a hrad Sitno na Sitno
Z križovatky v Banskej Štiavnici pár desiatok metrov popri asfaltke dolu. Po chvíli zelená značka mieri uličkou vpravo hore, prejde krížom cez širokú komunikáciu (vedúcu cez Štiavnické Bane až k Počúvadlu) a po železných schodoch sa dostane na ďalšiu ulicu stúpajúcu rovnakým smerom ako predtým. Na vrchu ulice pokračuje zelená značka vpravo od oplotenia vychodeným chodníkom. Zelené značky sú tu poredšie, skôr treba použiť intuíciu. Chodník zatočí najskôr vľavo, potom vpravo a po krátkej rovine mierne klesá okolo bytovky. Potom asfaltkou mierne hore, aby opäť mohla klesať, stúpať, klesať. Ani som sa nenazdal a bol som v Štefultove. Okolo pomníka som sa dostal na križovatku ciest. Pár metrov doľava dolu a na prvej križovatke doprava hore. Po niekoľkých desiatkach metrov som sa dostal na križovatku tvaru Y, kde doprava pokračoval chodník dr. Téryho (tou vetvou som sa neskôr vracal) a doľava pokračovala asfaltka do Ilije.
Pre začiatok výletu to bol môj smer a tak som teda pokračoval asfaltkou doľava popri novostavbách rodinných domčekov na najbližší kopček. Doprava výhľady na Sitno, predo mnou v údolí Ilija. V Iliji otvorený konzum a smerovník na zelenú značku na Vlčiu jamu. No a odtiaľ už nasledovalo stúpanie. Najskôr strmé k miestnej krčme (v čase môjho prechodu zatvorená) a ešte vyššie až k posedeniu pri Trnákovom vrchu. Posedenie padlo dobre, na slniečku potešilo, akurát som dlho nevydržal pre chladný severák. Ten ma potom sprevádzal takmer celým výletom a nútil ma striedavo zapínať a rozopínať bundu.
Pomerne suchá lesná cesta pokračovala až takmer na Vlčiu jamu. Cestou som stretol jednu zakrytú studničku, akurát bola iba naberacia a preto v nej plávalo všetko možné.
Na Vlčej jame (koniec zelenej, pokračovanie buďto okruhom okolo Sitna po žltej, alebo po modrej na Sitno) začínal asfalt. Pred Grantami studnička vytekajúca z rúrky hneď nad cestou. Voda chutila dobre. Korýtka na Grantoch boli suché.
Odbočka na lúčku pri hrade Sitno vyznačená dobre. Hoci som tesne predtým míňal niekoľko skupín maďarských jobíkov (či akých frasov to bolo), našťastie si hrad nevšímali. Podarilo sa teda mať ho iba pre seba. Niežeby sme sa nepomestili, ale takto bol fotogenickejší.
Z hradu Sitno návrat na asfaltku a ňou prudko hore až na Sitno. Pár ľudí, zavretá vyhliadka a otvorená chata Andreja Kmeťa na Sitne. Dvaja turisti a banda zelených mužíčkov práve dopíjajúca čosi hroznové. Tak som aj ja dal jedno dobyvačné a hoci lavička pri vyhliadke sľubovala závetrie pred severákom, radšej som sa pobral bližšie k tatárom.
Zo Sitna cez sedlo Krížna a zelenou cez Štefultov do Banskej Štiavnice
Modrá značka tu bola nepomerne viac vyťažená návštevníkmi ako južný variant. Drevené schody mali ešte pomerne slušnú ľadovo-snehovú pokrývku a na niektorých úsekoch som si pripadal ako teľa na ľade. Na dolnom konci schodov zas bol dostatok blata a ten sa šmýkal tiež. Do toho ešte psie obludy, čo sa motali popod nohy, turisti v protismere a tak...
Od Tatárskej lúky pokračoval príjemný chodníček pomedzi ihličnany. Avšak idylka netrvala dlho, za chvíľu som pochopil, prečo si hore na chate tí zelení mužíčkovia vymývali hlavy vínom. Asi sa hanbili za to, v akom stave nechali modrú turistickú značku až takmer po sedlo Krížna.
Zo sedla Krížna som pokračoval zelenou značkou (chodník dr. Téryho) cez Štefultov (pôsobisko zmieneného Téryho) až na križovatku v Banskej Štiavnici. Príjemný, mierne klesajúci chodníček, tým pádom sa kľukatil okolo všetkých vŕškov okolo. Výhľady v smere na Sitno, ako aj na Štiavnické Bane či neskôr aj na kopce za Banskou Štiavnicou.
Záver zo Štefultova do Banskej Štiavnice bol rovnaký, ako ráno, ibaže v opačnom smere. Nakoľko som trasu stíhal o hodinu rýchlejšie ako by som mohol, doplnil som nejakú tú vodu i oriešky v priľahlej Bille.
Záver bol prozaický. Autobus do Žiaru nad Hronom som v pohode stíhal. Stíhal som aj vystúpiť na nadjazde, akurát než som došiel po zákrutu pred železničnou stanicou, prihnal sa vlak. Kontrolou časomiery som zistil, že nič iné ako môj tu v tomto čase jazdiť nemôže a tak som obišiel predaj lístkov a vrútil sa rovno do vlaku. Vyšlo ma to o 1,5 Eura drahšie. Ale sa dá povedať aj to, že nakoľko som celú dobu sedel, tak som ušetril nejaké to euro za miestenku... A dve hodiny čakania na nasledujúci spoj.
TTD trasy na Sitno:
Príchod do Banskej Štiavnice približne o 10. hodine. Odchod z toho istého miesta o 16.28 (v zálohe je ešte autobus o cca dve hodiny neskôr). Teda optimálny variant predpokladal túru do 6,5 hodiny.
Trasa merala približne 20 km. Možnosti úniku na bus v Štefultove a Iliji. Ostatné miesta už nepredstavovali významné skrátenie trasy (ak nepočítam krízové situácie - zemetrasenie, úraz a pod.)
Občerstvenie, prípadne obchody v Banskej Štiavnici, Štefultove, Iliji, studničky v okolí Vlčej Jamy (v podstate hlavne rúrka pred Grantami) a chata Andreja Kmeťa na Sitne (pivo Steiger, pitné).
Trasa výletu na mape
