Pôvodný termín dovolenky nám cestovka zrušila a ponúkla buď termín neskorší, prípadne prebúkovanie zájazdu do iného hotela a destinácie. Moju polovičku to dokonale zmiatlo, nakoľko recenzie na hotel Agelia Beach neboli bohviemaké, ale nakoniec sa nado mnou a mojimi naplánovanými výletmi zľutovala a my sme predsa len vycestovali. Na Krétu sme prileteli poloprázdnym lietadlom a pred hotelom Agelia Beach sme vystupovali ráno pred desiatou hodinou sami dvaja. Nakoľko delegáti z cestovky v posledných rokoch plnia hlavne úlohy predajcov predražených zájazdov a zástupcov tých najdrahších pôžičovní automobilov široko-ďaleko, svoj voucher sme si museli odovzdať na recepcii sami. Chudá bledá recepčná s okuliarmi a piskľavým hlasom práve vybavovala iného turistu, ktorému hovorila, že jeho izba bude pripravená až o dve hodiny. Veď nevadí, myslel som si, hodíme sa do plaviek a pôjdeme ochutnať slanú morskú "polievku". Na moje prekvapenie mi po odovzdaní voucheru hovorí, že my teda izbu prichystanú máme, že všetko za chvíľu vybaví, aby sme sa išli medzitým najesť.

Konečne mi to vyšlo. Vzhľadom na skutočnosť, že na Sitne som nebol už niekoľko desaťročí a že z vtedajšieho výletu si už toho moc nepamätám, tak mi zrazu prialo aj počasie, dokonca som si nezabudol nastaviť budík na správny čas. K tomu ešte nemeškal ani vlak a po nejakých minútach som sa v poriadku dostal aj na autobus do Banskej Štiavnice.

Trasú výletu som mal naplánovanú tak, aby som sa nemusel vracať úplne rovnakou cestou aj zo Sitna, teda volil som variant cez Iliju a hrad Sitno. Nakoľko som nenašiel vhodný spoj po Antol (odkiaľ by to bolo pohodlnejšie a čistejšie), tak som časť trasy absolvoval asfaltom medzi Štefultovom a Ilijou. Zo Sitna som zvolil variant do sedla Krížna modrou a zeleným chodníkom dr. Téryho do Štiavnice, aby som nemusel ísť už absolvovanou časťou Rudnej magistrály zo sedla krížna cez Klinger do Banskej Štiavnice.

Autobusom z Bratislavy do Dolných Orešian. Odtiaľ žltou značkou cez Svätého Urbana do Orešianskeho sedla. Pri Urbanovi som si spomenul na starú básničku začínajúcu: U svätého Urbana, naháňal som turbana. Tasil na mňa jatagán, no veď počkaj, ja ti dám... Ale predpokladám, že ten Urban stál vtedy aj niekde inde. Pri Urbanovi ešte náučný panel, ktorý pozýval na návštevu Slepého vrchu, ale nakoniec som sa nenechal zlákať.

Podľa smerovníka je to do sedla zhruba na hodinku do kopca okolo miestnej chatovej osady. Pár štekov za plotmi a jeden nezadržateľný optimista vybehol na mňa akurát po jeho návšteve u susedov. Nepomohol krik susedov, aby dal pokoj, na mňa nedal vôbec, dokonca ani hlas majiteľa ho nezastavil. Umúdril sa až po sprejovačke. Ešte aj majiteľ poznamenal, vraj dobre som mu dal...

Potom už len trochu blativým úvozom okolo miestnej vodárničky až takmer do Orešianskeho sedla.

Marcový výlet do Bielych Karpát. Vlakom do Trenčína a autobusom z Trenčína do Vlčieho vrchu. Vystupujem približne 9:20. Na začatie túry dosť neskoro, ale nakoľko posledné dni boli pomerne suché, dúfal som, že sa mi zadarí trochu si pohnúť, aby som chytil vlak z Melčíc o 17. hodine tak, aby som sa do 20. hodiny dostal naspäť do Bratislavy. Predchádzajúci spoj mi išiel o 16. hodine a to sa mi zdalo príliš skoro.

Nakoniec to dopadlo inakšie. Ale najradšej by som sa vyfliaskal. Na spodok mapy som si totiž napísal odchody z Melčíc (rozumej vlaky). A pre istotu pripísal aj ten 15:58. Nakoniec som ho stíhal, aj keď cez dedinu na stanicu som sa už rútil ako odtrhnutý vagón. Prídem na stanicu - a nič. Skontrolujem elektronický cestovný poriadok - ježkovy oči - to bol autobus zo zastávky, ktorou som prechádzal pred piatimi minútami...

Výlet autobusom z Bratislavy do Dubovej. Nakoľko môj autobus stál až pri kostole, musel som sa v Dubovej trochu vrátiť. Od smerovníka v Dubovej je to modrou cez Fugelku na Kuklu vraj hodina štyridsať.

Asfalt po Fugelku nepotešil, ale rozbahnená cesta od Fugelky smerom na Kuklu tiež nie. Našťastie na prvej obrátke sa otáčali aj traktory čo vyvážali hnoj, a tak trochu prestalo aj blato, ale hlavne zápach. Obzrel som cestou aj lezecký Hrad Kukla v areáli.

Trochu upršaný a mokrý výlet. Ale musím uznať, že ten výlet za to nemohol. Nakoľko meteorológovia celý týždeň dopredu predvídavo predpovedali prevažne jasno, naplánoval som si výlet do Bielych Karpát, aby som prešiel ďalšiu časť Cesty hrdinov SNP. Deň dopredu síce rosničkári svoju predpoveď korigovali, vraj na severe územia môže aj zapršať, ale nejako som sa spoliehal na to, že Trenčín až tak veľmi na severe neleží a že bude teda nanajvýš hmlisto. Aj tak bolo. Zamračená obloha a lenivé mraky dávali nádej, že sa bude dobre šliapať.

V Trenčíne som mal medzi odchodom môjho vlaku ďalej do Košíc a odchodom autobusu do Vlčieho vrchu takmer hodinu času, a tak aby som nemusel vysedávať na stanici ako nejaký bezdomovec, som si dal ešte kratšiu prechádzku po najbližšom okolí.

Ranným vlakom z Bratislavy do Trenčína. Odtiaľ autobusom do Mníchovej Lehoty (zastávka Radar). Príjemná prechádzka by mala poňať aj ďalšiu časť Cesty hrdinov SNP. Predchádzajúci úsek od Machnáča po Trenčín budem absolvovať nabudúce a ďalšie úseky prídu určite tiež. Vystupujem približne o 8:30. Na dnešný deň hlásili krásne októbrové počasie. Určite je, ibaže kdesi nad nami. Lebo všade okolo mňa je pomerne hustá hmla.

Opatrne prechádzam cez cestu a čakám, kým sa mi GPS-ka chytí. Potom sa dávam chodníkom k trati. Ak som bol cez cestu opatrný, tu som radšej ešte opatrnejší. Nerád by som, aby sa zrazu z hmly vynorila nejaká veľká fučiaca opacha a ja by som sa zrazu stal ďalšou položkou v televíznych novinách. Ja viem, že pri poslednej ceste vlakom tu mašina húkala snáď každých 15 metrov, ale ten hukot nákladiakov z neďalekej cesty je dosť podobný. Po prechode koľajníc sa aj tá hmla dáva pomaly na ústup. Prechádzam okolo železničnej stanice, kde je umiestnený rozcestník. Ešte tu mohla byť umiestnená aj vrcholová kniha, že komu sa podarí prejsť cez cestu a trať. To aby záchranné zložky vedeli, či turistu netreba hľadať v Trenčíne, prípadne v Bánovciach . Za stanicou sa dávam veľmi prudko doľava po ceste cez dedinu.

Prechádzka po pláži východným smerom - neslávna

Výlet západným smerom (do mestečka Georgioupolis) som absolvoval vlani (pozri výlety zo strediska Kavros v roku 2014). A tak som tento rok zvolil východný variant prechádzky, veď podľa mapy by ma mohla čakať až 10 kilometrov dlhá piesočná pláž. Skutočnosť je trochu komplikovanejšia a v easy variante aj podstatne kratšia.

Za hotelom Sandy Beach pokračuje piesková pláž ešte niekoľko sto metrov. Potom začínajú pribúdať kamienky, neskôr väčšie kamienky, veľké okruhliaky a ešte väčšie okruhliaky. Okrem opustenej časti pláže sa prechádza okolo niekoľkých polorozpadnutých hotelov (možno aj polopostavených, kto to má z tej trčiacej armatúry poznať) a dokonca aj jedného funkčného hotela. Ruská klientela lámajúca si dolné končatiny na pomerne veľkých šutroch sa čudovala, že kde sa tu tak náhle beriem. Od tohto miesta sa dalo pokračovať ešte zo 200 až 300 metrov, keď ma zastavil malý výbežok s budovou. Tá vyzerala síce tiež ako polorozpadnutá, avšak s funkčným štekajúcim psom. A tak som to radšej otočil, vrátil sa k ruskohovoriacemu hotelu a popri ňom zamieril do vnútrozemia. Cestou ma upútala ceduľka, vraj Pozor kone - môžu hrýzť. Pred National road som sa ešte raz skúsil vybrať východným smerom, ale druhý pes na miestnej komunikácii ma odradil úplne a tak som sa vrátil do západnej civilizácie, náručia hotela a čapovaného piva. Prechádzka hore-dolu merala spolu okolo 5 kilometrov.

Túra z Rohožníka do Bratislavy. Na mňa typický chaotický začiatok, avšak našťastie dobrý koniec. Teplotu v Bratislave hlásili cez 36 stupňov oficiálne, takže na rozpálenom asfalte som mohol očakávať o čosi viac. Pôvodne som plánoval výlet do Považského Inovca s príchodom cez Beckov do Nového Mesta nad Váhom. Ale pri takýchto teplotách by bol posledný úsek z Beckova po slnečných cestách bez výraznejšieho tieňa pravdepodobne utrpením. A tak som sa pomerne operatívne rozhodol pre zmenu trasy - Z Uhlísk po Tlmače po výrazne lesnej turistickej ceste. Nuž ale v tom teple som v noci nejak nemohol zaspať a s nedostatkom spánku prichádzajú aj náhle vnuknutia a tak som usúdil, že trasa je to pomerne pekná, avšak asi bude málo chodená, tým pádom dosť zarastená. No a v kraťasoch to bude zas nepríjemné. A navyše príchod autobusu do Uhlísk je až o desiatej, teda takmer celá túra by viedla v tej najhorúcejšej časti dňa. A tak som prestavil budík a rozhodol sa, že zhruba 7:45 mi ide autobus do Rohožníka. Odtiaľ teda buď do Modry, prípadne až do Pezinka - cieľ zvolím cestou.

Pred dovolenkou: Polovičku to tu ťahá na Prasonissi, mňa skôr na Ataviros. Teda predbežne to vyzerá na požičanie auta. Medzi pešie prechádzky radím tie do mesta a tie do Kalithei. Ale ešte pozriem aj po ostatných výletoch a prechádzkach. Napríklad Charaki s hradom, Lindos s hradom a akropolou i zátokou sv. Pavla, Pefki s nádhernými stenami, Fourni s nie príliš rušnou plážou a zaujímavými vlnami...

Na a po dovolenke je v podstate všetko inak. Auto nebolo. Nie, žeby nemali zaujímavé ceny, veď v hotelovej pôžičovni mali dve najmenšie kategórie za 25 Eur na deň. Takže nakoniec bolo len pár peších prechádzok do blízkeho i ešte bližšieho okolia. Ale zaujímavé.

Sobotný, menej náročný výlet do južnej časti pohoria Tribeč na začiatok (alebo aj koniec - pre koho ako) Ponitrianskej magistrály. Po výlete na Vtáčnik ďalšia jednodňová etapa tejto magistrály vedúca z Nitry do Handlovej. Ďalšie časti budú určite nasledovať, ale s ohľadom na jednodňový charakter a presun verejnou dopravou do východiskového miesta a tiež z cieľového miesta ich bude podstatne viac, ako keby som túto magistrálu absolvoval na jeden záťah.

Z Bratislavy mi ide autobus do Zlatých Moraviec pred šiestou. Prichádzať by mal o ôsmej. Ale už druhýkrát prichádzame až osem desať. Nie je to veľký rozdiel, kým nepoviem, že osem desať odchádza autobus do Jelenca. Našťastie ešte nejakí ľudia nastupujú a tak ho stíham.

Sobotný výlet na Vtáčnik s dlhším cestovaním ako šliapaním. Prvý autobus mi odchádza o piatej, ale to je potrebné sa naňho dostať. Nočné autobusy síce idú každú hodinu, ale to je predsa-len ďalšia hodina k dobru. Takže budík nastavujem na 3:30. Čo však s tým, keď som už o jednej hore a zaspať nie a nie. A tak vstávam o čosi skôr a vyrážam časť trasy pešo. Bratislava, čas niečo po štvrtej. Veľká časť bratislavčanov ešte spí vo svojej posteli. Ale časť aj v tráve pri chodníku, prípadne na lavičke na zastávke. Toho sa snažia ošacovať dvaja maníci, ale nejako sa nedarí. Autobus ide presne. Cena niečo pod 10 Eur, miesta na sedenie v pohode. Trochu sa autobus naplní až v Piešťanoch. Mám smolu, lebo si ku mne prisadá nejaký maník. Na prvý pohľad v poriadku, ale zápach jak z bezdomovca. Našťastie vysadá v Topoľčanoch. Môj prvý cieľ je až v Novákoch. Vystupujem oproti železničnej stanici a nestíham sa čudovať. Námestíčko rozdelené na autobusovú stanicu. Po obvode 5 či 6 zastávok. Ale ktorá je tá moja?

Pôvodne som plánoval ísť túto trasu opačne. Teda z Bezovca do Mníchovej Lehoty. Do Bezovca je síce neskorší príchod (o 10. hod, teda aj odchod z Bratislavy je takmer o 8. hodine), ale z Mníchovej Lehoty je lepšie spojenie domov. Ale pred výletom som sa rozhodol pre opačný variant. Jednak sa do Mníchovej Lehoty dá dostať pomerne dobre a na túru sa dá vyraziť už o 8.30 (teda o hodinu a pol skôr) a z Bezovca idú dva posledné autobusy o 16 hodine a o 18.45 (ten s príchodom do Bratislavy o 22 hodine). Ten prvý autobus bol skôr z hranice snov, ale ten druhý vyzeral reálne, veď trasa mala trvať takmer 9 hodín (podľa niektorých máp až čosi vyše 10 hodín). Rosničkári hlásili na sobotu pekné slnečné počasie, cez týždeň predtým moc nepršalo, takže chodníky mohli byť suché.

Túto trasu som predtým ešte nešiel, takže som spoliehal hlavne na značenie a GPS. Oba faktory nesklamali, aj keď chybičky sa našli.

Krátky výlet do Vršatských bradiel. Pôvodne som si ho naplánoval na minulý rok, reku zveziem sa do Vršatského Podhradia a odtiaľ prechádzkovým krokom až do Púchova. Ale nejako mi to na časovo nevyšlo, potom prišli Vianoce a tak. No a tento týždeň sa všetko zdalo, že by sa to aj mohlo podariť. Trochu strašili meteorológovia, vraj sneženie a pomerne silný nárazový vietor, ale veď z trasy sa dá kdekoľvek uhnúť do civilizácie. Po minulotýždňových Malých Karpatoch som dúfal, že aj ten terén nebude až taký blatistý, veď malo fúkať a nočné teploty pod nulou mohli terénu pomôcť. Nepomohli. Ani trochu. Aby som mal o čom premýšľať, zvolil som dlhší variant z Vlárskeho prúsmyku na Vršatec a pôvodnou trasou až do Púchova.

Na Kavrose boli aj nejaké tie výlety, aj keď je potrebné povedať, že najmä spočiatku to vyzeralo všelijako. Najmä s tými pešími, pretože moje koleno pred dovolenkou toho veľa nedovoľovalo. Tak do roboty a naspäť, prípadne ešte do obchodu a naspäť. Takže zo zamýšľaných prechádzok bližším i vzdialenejším okolím pomaly schádzalo. Aj napriek tomu som si pripravil pár výletíkov, tak "pre istotu". Medzi hlavných adeptov patrila roklina Moudros, roklina Platania a prípadne aj roklina Imbros.

Poznámka: Ďalšie výlety zo strediska Kavros pozri aj v dovolenke na Kréte v roku 2015

Z automobilových výletov prípadné zopakovanie už absolvovaných trás, nakoľko sme sa trochu striedali s našimi mladými, ktorí ešte spomínané krásy nevideli. S tými automobilovými to tiež vyzeralo všelijako, najmä keď nám delegátka oznámila cenu - vraj 58 Eur na deň, pri ďalších dňoch vraj nejaké tie dve eurá dolu. Ale nakoniec boli aj tie s autom. Oproti hotelu v pôžičovni boli najlacnejšie autá za 100 na tri dni, free kilometre a plné poistenie, dokonca bola aj nejaká zľava. Mali síce aj pôžičovňu s autami za 60 na tri dni, ale to mi už bolo podozrivo lacné (nepýtal som sa, ale mohli byť staršie autá, obmedzené kilometre, prípadne bez časti poistenia a pod.).

Všetky fotografie sa nachádzajú vo Fotogalérii z Kavrosu a výletov po Kréte

Výlet autobusom do Myjavy, odtiaľ červenou cestou hrdinov SNP na Veľkú Javorinu a žltou do Starej Turej. Vlakom do Bratislavy. Autobus do Myjavy v pohode, ako vždy. Horšie to už bolo s cestou naspäť. Rýchlik mal v Novom Meste nad Váhom meškanie vraj 45 minút. Reálne tak hodinu. Ešte že som sa na túre tak ponáhľal, keby som šiel pohodovo, asi by som sa domov dostal až na druhý deň. Navyše ešte vypadol aj autobus zo stanice.

Ešteže ten stred túry bol taký super, aj keď na mňa trochu asfaltový. Ale na druhú stranu, bol aj malinový, aj černicový a tak trochu aj suchohríbový. Počasie zo začiatku ako plech, teploty sa šplhali k tridsiatkam, neskôr sa obloha mierne zatiahla a pofukovalo. Cestou z Veľkej Javoriny do Starej Turej zase modrý plech, mrakov bolo poskromne, hlavne na tých miestach kde mali byť.

Značenie vcelku dobré, na pár miestach pomohla GPS (hlavne na kontrolu), aj keď niekde je cesta oproti trase v GPS preznačená. Pre mňa jediné problematickejšie miesto pred Vrchom Slobodných, kde som išiel automaticky rovno po lesnej ceste popri altánku. Asi tam ide stará alebo neoficiálna skratka. Oficiálna červená značka viedla trochu doprava od altánku (pred altánkom zatáča asfaltka doprava), pretože na Vrch Slobodných došla tiež sprava.

Z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom autobusom. V Brezovej pod Bradlom okolo tržnice a WC na námestie k rozcestníku. Tam doprava červenou značkou (Štefánikova magistrála) na začiatok obce k pumpe a šikmo doľava k rozpadnutému rekreačnému zariadeniu Mladosť. Asfaltom prudko hore na Dlhé Rovne. Odtiaľ ešte asfaltom na najbližší kopec a ďalej príjemnou lesnou cestou cez Skalie až po odbočku k Dobrovodskému hradu. Prechádzka k hradu a návrat na rovnakú odbočku. Klesanie do dediny Dobrá Voda. Zaujímavý cintorín. V Dobrej Vode otvorená krčma. Trochu nakyslastý Bažant, ale funkčné WC. Pokračovanie asfaltom cez dedinu na Mihalínovú a neskôr úmorným asfaltom k horárni Dolná Raková (ŽST Buková). Cez kopec do dediny Cerová a asfaltom cez Bukovú, okolo kameňolomu a Bukovej-Mlynov na lesnú cestu smer Záruby. Odtiaľ hore až na rozcestie so žltou pod Havraňou skalou. Nakoľko sa koleno znova začalo ozývať, spod Havranej skaly som to zvrtol rovno dole do Smoleníc.

November býva nevyspytateľný. Takmer ako môj telefón. Občas svieti slnko, občas padá sneh. A ako to bude o niekoľko sto kilometrov ďalej, nevie nik. To teraz hovorím o tom novembri. Nakoľko sa podľa predpovede počasia javil celkom príjemný víkend, naplánoval som v piatok rýchly výlet na nedávno otvorenú prvú oficiálnu Feratu HZS na Slovensku. Čakalo ma trochu skoršie vstávanie, s odchodom o 5:10 z domu, aby som stíhal vlak do Martina, prípadne aj neskôr vlak naspäť. Nachystal som si potrebné veci, dokonca aj tie nepotrebné, veď čo ak... Nastavil som si budík v telefóne dostatočne dopredu a spokojne zaspal. Prvý šok prišiel skoro ráno, keď ma budila namiesto budíka manželka, že je 5 hodín a 5 minút, že som teda zaspal. Po hlave sa mi vtedy rozleteli dve myšlienky. Tá prvá hovorila, aby som sa teda na to vykašlal a opäť zaľahol, tá druhá zas niečo mlela o tom, že to predsa musím stihnúť.

Výlet do blízkeho pohoria Schneealpe (hneď čoby kameňom dohodil za Raxom) a výstupom z dediny Altenberg am der Rax priamo na planinu Schneealpe a na jej najvyšší kopec Windberg (1903 metrov nad morom). Odtiaľ cez chatu Schneealpenhaus, cez chodník Panoramaweg a okolo Kutaschhutte zostup naspäť do Altenbergu.

Pohorie Rax - Barenlochsteig, Habsburghaus, Heukuppe a Gamsecksteig z Hinternasswaldu začiatkom októbra 2011. Ferata (klettersteig) Barenlochsteig použitá na výstup na planinu od parkoviska v Hinternasswalde, prechod k chate Habsburghaus a odtiaľ na Heukuppe a ferata Gamsecksteig využitá na zostup k autu do Hinternasswaldu.

Hochschwab v nedohľadne (alebo Stefanynka pred cestou)

Sparný júlový týždeň, teploty sa šplhajú nad tridsať stupňov (samozrejme Celzia, v iných systémoch by to bolo ale tiež zaujímavé), ale čo je hlavné, už pomerne dosť dlho nepršalo a najbližšie dni ani pršať v okolí Hochschwabu nemá. Pripravím teda mapu Hochschwabu od F&B, dobijem baterky do GPS a sme pripravení. Keďže svokor v starej Favoritke nemá využiteľný konektor na nabíjanie, nevenujem GPS veľkú pozornosť, mysliac si v sladkej nevedomosti, že sa do cieľa nejako dostaneme a ostatné problémy hravo vyriešime. Všetko bude OK. A tak so svokrom veľmi skoro ráno vyrážame...