Výlet do blízkeho pohoria Schneealpe (hneď čoby kameňom dohodil za Raxom) a výstupom z dediny Altenberg am der Rax priamo na planinu Schneealpe a na jej najvyšší kopec Windberg (1903 metrov nad morom). Odtiaľ cez chatu Schneealpenhaus, cez chodník Panoramaweg a okolo Kutaschhutte zostup naspäť do Altenbergu.

Pohorie Rax - Barenlochsteig, Habsburghaus, Heukuppe a Gamsecksteig z Hinternasswaldu začiatkom októbra 2011. Ferata (klettersteig) Barenlochsteig použitá na výstup na planinu od parkoviska v Hinternasswalde, prechod k chate Habsburghaus a odtiaľ na Heukuppe a ferata Gamsecksteig využitá na zostup k autu do Hinternasswaldu.

Dovolenka v štúdiách Paul Marie (Paul and Marie) v stredisku Analipsi na Kréte, približne 20 km východne od Heraklionu a neďaleko strediska Hersonisos v roku 2011.

Ubytovanie Paul Marie (niekde aj Paul and Marie, prípadne cez pomlčku) ležia v tichšej časti strediska Analipsi. Z diaľnice z Heraklionu sme odbočili pri Gouves na starú cestu a na odbočke doľava do Analipsi sme sa vydali rovnobežnou cestou ešte pár desiatok metrov popri starej ceste. Potom sme zabočili dolu po skackavej asfaltke (zhrnutý asfalt po brzdení autobusov) a doľava, aby sme sa po pár sto metroch dostali rovno k Paul Marie.

Neďaleko Banskej Bystrice sme v autocampingu Tajov (dnes tuším Veľký dvor) strávili pár dní. Niežeby to bolo nejaké päťhviezdičkové zariadenie s All inclusive, práve naopak, je to skôr zariadenie, ktoré má svoje najlepšie časy dávno za sebou, ale pokiaľ človek potrebuje na pár dní niekde zložiť svoje kosti, tak postačí.

Posteľ k dispozícii, voda tiež, bufet pri recepcii, neďaleká reštaurácia Tanečnica zatvorená, blízka reštaurácia Salaš takisto, ešteže bol otvorený neďaleký penzón Slniečko so svojou reštauráciou. No, čo by ste si ešte navyše želali???

Keďže udrela práve vlna horúčav, rozhodli sme sa, že pôjdeme na malý výlet do kráľovstva vody a stromov, teda po slovensky niekam, kde stromy zmierňujú horúčavy a pretekajúca voda zabezpečuje aj dýchateľný vzduch. Keďže som manželke ponúkol iba jedinú alternatívu, táto ju bez reptania prijala. Aby to však nemala až také jednoduché, išli sme sa pozrieť najskôr do lyžiarskeho areálu Králiky, ako sa to v okolí zmenilo.

Výlet na Súľov v auguste 2011 so svokrom. Cesta z Bratislavy vlakom do Predmiera, odtiaľ pešo až po parkovisko pri chate Súľov. Potom žltou značkou po Lúku pri kamennom hríbe a ďalej žltou až po Lúku pod Roháčom. Napriek enormnému teplu bola časť cesty cez les pod Lúkou pod Roháčom značne rozbahnená.

Od rozcestia som vybehol k jaskyni Šarkania diera po pár fotiek a opäť návrat na Lúku pod Roháčom. Rebríky k šarkanej diere boli vo veľmi dobrom stave.

Od lúky čiastočne do kopca až pod Slopy, pár rebríkov, a strmo hore k Obrovskej bráne, alebo tiež Skalnej bráne v Slopoch, odkiaľ je to na Čiakov už iba necelých 15 minút.

V hoteli Blue Jay Beach v stredisku Marmari na Kose sme už boli v roku 2007 - pozri zápisky z vtedajšej dovolenky. Odvtedy sa hotel naozaj zmenil. Pribudla chladnička. Síce malá, ale na pár fliaš postačila a chladila dobre. Potom ubudla baba z recepcie. Tá tam síce bola, ale keďže vraj mala malé dieťa, tak iba občas. Treťou zmenou bola klimatizácia na izbe. Potešila veľmi. Najmä v boji proti komárom. Tých naopak ešte pribudlo.

Pribudlla aj televízia na izbe. Tá bola skoro nanič, iba sme si na nej párkrát pozreli roztočené video. Predposlednou zmenou boli švédske stoly. Skôr by som ich nazval bufetové, ale v podstate je to naozaj jedno.

Poslednou zmenou bolo, že ľudia zostarli. Ale to my tiež. Najviac to bolo vidieť na staršom majiteľovi hotela. Ten stále pospával pri recepcii s haldou papierov, ale vraj aj varil večere. A to bolo z tých zmien asi tak všetko.

Prílet na Zakyntos

Odlet z Bratislavy skoro ráno. Tak, aby sme na ostrove Zakyntos boli ako druhé lietadlo. Tu sa totiž kvôli korytnačkám v noci nelieta. Potom povinné čakanie na batožinu.

Hotel Locanda

Hotel Locanda leží na kraji strediska Argassi na ostrove Zakyntos. Autobusom z letiska za nejakých 15 minút. Na recepcii stačil doklad totožnosti (pas, OP), nebol potrebný voucher. My sme mali izbu s priamym výhľadom na more. Keďže sme došli skoro ráno, recepčná nás všetkých požiadala o strpenie, že izby budú pripravené okolo desiatej. Šli sme obzrieť, kde budeme ubytovaní a potom sme sa prezliekli do plaviek a hybaj k moru. Veď nebudeme predsa vysedávať na recepcii ako v krčme, no nie?

Na recepcii bolo fajn, recepčná vo vysokom štádiu tehotnosti bola milá. Dokázala komunikovať po anglicky.

Vybavenie hotela Locanda

Hotel Locanda bol štandardne vybavený. Mal recepciu, mal ubytovaciu časť, malú jedáleň na raňajky, pridruženú tavernu na večere, dokonca aj fajčiarsky kútik oproti recepcii. Ďalej sem patril bazén s barom a ležadlami a slnečníkmi zadarmo, trávnatá časť s ležadlami a slnečníkmi zadarmo a prislúchajúca časť pláže. Počas nášho pobytu boli aj na pláži ležadlá a slnečníky zadarmo, aj keď je potrebné povedať, že tu bolo asi 6 lehátok, z toho dve pokazené a asi tri nestabilné stojany na slnečníky, ktoré sa dali vziať z trávnatej časti, a ktoré pri silnejšom vetre padali s obľubou na ničnetušiacich susedov. Ale padali aj pri bazéne, na tráve...

Na internetových tamtamoch išli o hoteli Kefalonia palace (alebo Cephalonia palace) pomerne dobre zvesti. Štandardné ubytovanie, dobrá strava - tak sme boli zvedaví.

Cesta do hotela Kefalonia palace

Po prílete na letisko a nabusení (podľa vzoru loď - nalodenie, bus - nabusenie) sme pokračovali úzkymi cestičkami do hlavného mesta Argostoli s jeho úzkymi uličkami. Keďže sme mali stanovený odchod lodného trajektu do Lixouri, až som sa začal obávať, či to vôbec stihneme. Šoféri aut totiž často museli cúvať do vedľajších uličiek, aby sme sa mohli pohnúť o ďalších 20 metrov dopredu. A to všetko v čase, keď v Grécku doznievali dozvuky štrajku vodičov cisterien, výsledkom čoho bol nedostatok paliva. Ale do prístavu sme dorazili načas na to, aby sme videli, ako sa blíži náš trajekt. Po vystúpení cestujúcich sme sa nahrnuli na hornú palubu, aby sme s prichádzajúcim šerom vychutnali prvé pohľady na Kefalóniu. Delegátka Barbora nás poučila, že ak budú po nás chcieť zaplatiť za lodné lístky, máme spomenúť jej meno a grécka peňaženka sa razom zavrie.

Na hornej palube bolo fajn, trochu fúkalo, ale to zmiernilo dozvuky teplej fronty na ostrove (bratia češi ju výstižne nazývajú Teplý Franta ). Po vyplávaní z Argostoli sme obzreli prírodnú zaujímavosť Katavothres, pár fotiek z mora, medzitým prišiel nejaký somrák a skôr, než som sa stihol spamätať sa ma pýta: Barbara? Yes, Barbora - odvetím a chlapík zmizol. Počas plavby došiel ešte asi trikrát s rovnakou otázkou, ale možno ich bolo aj viac (tých somrákov) a potom už nasledovalo veľké vylodenie v prístave Lixouri, kde nás už čakali naše autobusy. Opätovné nabusenie a po približne 20 minútach nás už čakalo parkovisko Hotela Cephalonia palace v stredisku Xi.

Hochschwab v nedohľadne (alebo Stefanynka pred cestou)

Sparný júlový týždeň, teploty sa šplhajú nad tridsať stupňov (samozrejme Celzia, v iných systémoch by to bolo ale tiež zaujímavé), ale čo je hlavné, už pomerne dosť dlho nepršalo a najbližšie dni ani pršať v okolí Hochschwabu nemá. Pripravím teda mapu Hochschwabu od F&B, dobijem baterky do GPS a sme pripravení. Keďže svokor v starej Favoritke nemá využiteľný konektor na nabíjanie, nevenujem GPS veľkú pozornosť, mysliac si v sladkej nevedomosti, že sa do cieľa nejako dostaneme a ostatné problémy hravo vyriešime. Všetko bude OK. A tak so svokrom veľmi skoro ráno vyrážame...

Nedá mi, aby som trochu neodbočil a nezaspomínal na plány na výstup na Schneeberg.  Je to už veľmi - veľmi dávno, čo mi svokor spomínal, že by sa niekedy išiel pozrieť na Schneeberg. Ja som mu vtedy povedal, že by som sa pridal a tak sme sa dohovorili. Pôjdeme do Puchbergu a Losenheimu a odtiaľ podnikneme výstup na Schneeberg. Lenže - poznáte to. Raz je zima, potom leto, niekedy prší, inokedy sa treba postarať o vnúčatá, potom zas... prípadne sa vyskytne nejaký iný problém. A tak sme Schneeberg odkladali na neskôr, na budúci mesiac, na budúci rok...

Až zrazu v piatok žena volá, že rozprávala so svokrom, že v  nedeľu ideme, teda ak... Žiadne ak... - ideme. Oprášim teda svoje digitálne aj analógové spomienky na výstup a navrhujem, že pôjdeme z juhu cez Weichtalklamm. Svokor súhlasí a tak vyrážame.

Pláž pred hotelmi Santa Marina a Armonia

Pláž bola vyhradená pre hostí hotela Santa Marina a ležadlá a slnečníky boli za poplatok (asi to znamenalo, že zaplatiť si mohol hocikto). Pláž bola dostatočne široká s trošku hrubším pieskom. Ten pri vstupe do vody prechádzal až do maličkých kamienkov, vo vode bol už zas príjemný piesok. Pláž občas čistili, robili to buď takým plážovým kombajnom, ktorým zbierali chaluhy a trávy  pri vode, prípadne chodil maník po pláži a zbieral takým tým podberákom na ryby rôzne špaky, bordel  a iný neporiadok. Predpokladal som, že maník je súkromným zamestnancom dona Pedra z nášho beach-baru, ktorý mu za túto činnosť dá niečo pod zub, možno aj niečo na zaliatie, ale mohol som sa aj mýliť - veď je to ľudské. Ale rozhodne mi to bolo milšie ako žobrajúce rumunské detičky na Slovensku.

Poplatok vo výške 3 eurá na lehátko sa platili Pedrovi v bufete, prípadne niekto chodil a vyberal pri lehátkach. Napriek tomu, že sme boli dosť skoro (a teda nebolo až tak veľa ľudí), zdal sa mi počet slnečníkov dosť malý.