Marcová túra do oblasti Javorníkov. Autobus do Čertova odchádza 4 minúty po oficiálnom príchode rýchlika z Bratislavy. Ako je to v prípade, že rýchlik príde neskôr - neviem. Náš rýchlik zaparkoval v stanici Púchov päť minút po oficiálnom čase. Teda železnice to ešte ako meškanie nebrali. Autobus stál pripravený na odchod pri poslednom nástupišti. Z vlaku sme sa ponáhľali dvaja ľudia a šofér nás počkal.
Prekvapila nová stanica v Púchove. Keď som tu bol naposledy (pozri túru Z Vlárskeho priesmyku vez Vršatec a Lednicu do Púchova), tak tu bolo iba stavenisko a jedna unimobunka na predaj lístkov. Nanovo je hneď vedľa stanice aj autobusák. Číslovanie zastávok som si síce nevšimol, ale nakoľko jediný autobus stál presne pri poslednom nástupišti, predpokladám, že práve toto malo číslo 13. Cestovné do Čertova za 1,35 Eura a na môj ohlásený batôžok šofér iba mávol rukou. Je pravda, že 50-tka to nebola, iba nejaká poloprázdna 45-ka.
Na Čertove ma čakala obligátna naháňačka signálu, nakoľko efermidy sa očividne menili a mojej GPS nepomohol ani vlakový presun z Bratislavy. Ale za nejakých 5-6 minút sa umúdrila a ja som mohol vyraziť. Stredisko Čertov bolo takmer prázdne, ak nepočítam jedného štekajúceho podvraťáka a štyroch neštekajúcich robošov nasadajúcich práve do auta.
Zelená značka vedúca na Portáš viedla okolo chaty Alpina, ktorá taktiež nejavila známky života, po vyasfaltovanej poľnej ceste. Časom sa však zelená značka odpojila doľava cez malú lúčku, po zarastenej lesnej ceste ponad malý potôčik a uberala sa smerom hore. A tu končila sranda. Lebo začínalo stúpanie a blato. Cesty už boli suché, ale podklad veľmi mäkký. Na niektorých miestach ešte po ceste stekali pramienky vody. Aby to turisti nemali také ľahké, vložili sa do toho aj srandisti lesní robotníci, ktorí ako už tradične, nahádzali takmer všetok sajrajt priamo do cesty.
Takto som prešiel dve križujúce lesné cesty. Tá tretia bola podľa mapy už na dohľad pod Portášom. Tu som si na padlom kmeni stromu, neďaleko od tabule informujúcej o nejakom stupni ochrany a za zvukov motorovej píly vrčiacej kdesi za touto tabuľou dal čas na menší oddych, aby som nemusel toľko toho niesť v batohu až na hrebeň.
Pod Portášom som narazil na prameň. Takto skraja roka tiekol, ale ešte raz zopakujem, že podobné cícerky vody stekali miestami aj po ceste.
Pri chate Portáš bolo posedenie aj ihrisko pre deti a aj smerovník môjho ďalšieho postupu. Doľava (v smere pri mojom príchode zdola), inak doprava pri pohľade na smerovník. Chata Portáš bola zatiaľ bez návštevníkov a ani ja som zatiaľ nepociťoval potrebu po občerstvení po mojej predchádzajúcej zastávke.
Od chaty Portáš po širokej ceste mierne zvlnenou krajinou, okolo pár snežných fľakov totálne sa už nehodiacich na lyžovanie a okolo chaty Spartak cez cestu Pod Kohútkou k samotnej chate Kohútka. Počasie bolo fajn, slniečko už vykúkalo, ale vietor bol ešte veľmi studený.
Vlek pri chate Kohútka fungoval a fungovala už aj samotná chata. Aj pár lyžiarov som videl, ale už to bolo len také propagačné, ako v cirkuse - ahááá aj lyžiarov majú :-).
Od chaty Kohútka pokračovala červená značka zvlnenou krajinou okolo kríža na Kohútka - rozcestí a ďalej až po Krkostenu. V tejto časti chodníka bolo veľmi málo výhľadov. A tak sa dalo obdivovať napríklad to, že na slovenskej strane hory pilčíci poprerezávali mladinu, ale táto tam zostala pre výstrahu a tiež na to, aby tam náhodou hubári neskúšali zablúdiť do lesa. Na českej strane boli lesy viacmenej čisté, mladina a konáre boli stiahnuté na kôpky.
Na Krkostene sa hranica rozhodla vydať sa smerom dolu po najväčšom klesaní. Chodník bol preznačený mierne do slovenskej strany, ale ešte nebol poriadne prešliapaný a tak bolo potrebné pozerať nielen pod nohy, ale aj po značkách. Prvé sedlo, potom ešte mierny protikopček a ďalšie náročné klesanie až do Papájskeho sedla.
V Papájskom sedle bola lavička obsadená, miestne tri grácie debatovali za haldou štrku. Na slovenskej strane boli vidieť základy miestnej lesníckej diaľnice vedúcej kamsi doľava hore.
Červená značka od diaľnice viedla mierne doprava a poriadne do kopca. Trochu to po vlhkom blate šmýkalo. Ešte že som nestretol bláznivého bikera v protismere, asi by sme sa obaja nestačili čudovať.
Po výstupe sa kopec trochu zmiernil a nasledovala opäť taká hojdačka až pod chrbát Makyty. Tu červená značka zabočila doľava, prešla pár metrov a po opätovnom otočení doprava som vľavo podo mnou videl studničku Brtíšku. Vlastne, studničku som nezbadal, tá je v úvoze, ale na strome pod studničkou som videl modré hrnčeky. Studnička je naberacia a nezakrytá. Od studničky vedie červená značka ľavou stranou chrbta. Pôvodná trasa, vedúca priamo chrbtom je schodná tiež, videl som tam niekoľko skupín zostupujúcich z Makyty.
Ja som obzeral hlavne ľavú dolnú stranu Makyty a tak sa stalo, že som prehliadol odbočku na vrchol. Zbadal som sa až vo chvíli, keď lesná cesta, ktorou som išiel začala klesať. Vrátil som sa teda tých pár metrov, našiel správnu odbočku doprava a cik-cakmi vyšiel až k miestu, kde tyčka označuje vrchol Makyty. Rozcestník plus niekoľko ďalších tabúľ je pár metrov za touto tyčkou.
Po doplnení energie som pokračoval žltou značkou do Lysej pod Makytou. Nakoľko časový údaj hovoril niečo o tom, že predchádzajúci vlak by som mohol LTT stihnúť, pridal som do kroku.
Za oddelením žltej značky do Lysej od modrej do Čiech som vyplašil zajaca štrádujúceho po ceste smerom na Makytu. Musel byť rýchly, lebo líšku som stretol až za hodinu a pol.
Cesta bola dosť rozbitá a blatová od lesáckych traktorov. Kmene a vetvy samozrejme nahádzané priamo na chodníkoch, takže som sa musel dvakrát vracať, lebo som neveril, že tá zahádzaná džungla je živý chodník.
Na jednom mieste bol chodník zarastený mladinou, ale nakoniec sa ukázalo že kto verí, má za tri. Prípadne ušetrí nejaký ten kilometer a pár kíl blata. Lebo cesta s vrstvou blata viedla očividne rovnobežne popod, ale musel by som nejako obísť tú húštinu. No a potom sa teperiť po blate.
Po Dubkovskej jame nasledoval posledný protikopček toho dňa. Na ňom som najskôr míňal spomínanú líšku, aby som pár sto metrov za ňou videl na kopci štvorkolkárov. Ktovie, čo mali tieto zvery spoločné :-).
Potom už len nasledovalo klesanie až do Lysej pod Makytou. Štvalo ma, že som nejako ledva stíhal turistické časy z rozcestníkov. A dediny stále nikde. Nakoniec som sa upokojil až vtedy, keď som v miestnom potoku videl odpadky. Veď komu by sa chcelo s chladničkou trepať niekde do kopca, ďaleko od dediny. Prvé domy sa skutočne objavili za chvíľu a ja som došiel až do Lysej. Ešte malá zachádzka k pumpe, ale moja snaha bola nakoniec márna. A tak som sa vybral na stanicu, z ktorej mi za chvíľu odchádzal vlak do Púchova.
Trasa túry na mape