Cesta z Bratislavy do Heraklionu (Iraklio). Leteli sme so spoločnosťou Seagle Air. Odlet z letiska Bratislava okolo štvrtej poobede, prílet do Heraklionu pred siedmou. Všetko bez problémov, až na to, že som na letisku musel otvárať príručný ruksak. Bol vraj moc tmavý a baba v ňom nedokázala rozoznať všetky tie kamery, foťáky, objektívy, šnúry a všetko ostatné. Nabudúce si vezmem nejaký svetlý :-). Ale na druhej strane som mal na sebe opasok a ten zázračne nepískal ani pri prechode cez rám.
Let do Heraklionu bol tiež bez problémov, nafukovacie vesty sme nemuseli použiť a pristátie bolo pomerne hladké. Až na nejaký ten dvíhajúci sa žalúdok niekde za mnou a pár divných zvukov cestujúcich, sediacich asi prvýkrát v lietadle. Ale o to zas bolo veselšie.
Letisko Heraklion a cesta do Amoudary
Výstup z lietadla bez problémov... Pri vstupe do príletovej haly sme prechádzali popred infračervené kamery, za monitormi sedeli asi tri grékyne a jeden z monitorov bol namierený aj na nás. Vyzeralo to ako v Terminátorovi, už iba tie psy tam chýbali. Poniektorí uvažovali, že by to mohla byť kontrola na pašerákov, keďže však kamery snímali hlavu a vrch tela, tak som skôr myslel, že je to opatrenie proti dovozu prasacej/prasačej/svinskej chrípky či horúčky akéhokoľvek druhu :-). Ale aspoň sme videli, že medzi nami nie je nijaký preoblečený mimozemšťan. Kufre došli celé a v poriadku a tak sme vyšli pred halu, kde nás už odchytávali a odškrtávali delegátky.
Dobrý deň, vítala nás Barbora, vy ste tu na Kréte v Ierapetre boli aj minulý rok, však... Boli, odpovedám, avšak Vy ste tam nebola... Ale tamtamy pracujú spoľahlivo, myslím si.
Potom sme už iba nastúpili do autobusu a pohli sa smerom na hotel Santa Marina i Apolonia v Amoudare. Keďže delegátka s nami nešla, dostali sme papierové pokyny pre začiatok.
Hotel Santa Marina v Amoudare - príchod a ubytovanie
Po príchode na recepciu hotela Santa Marina sme odovzdali vouchre a dostali nejaké papiere na vyplnenie. Na jednom z nich už bolo natlačené nejaké meno, tak som ho jednoducho preškrtol a vypísal vlastné. Ešte hovorím mladému na recepcii, že by sme chceli izby na poschodí, on sa niečo pýta recepčnej, tá prikyvuje a dáva nám kľúče od izieb. Dostávame náramky na ruku, aby nás čašníci v tavernách Amoudary už neotravovali. Mladík nás vedie hore po schodoch, dolu po schodoch k bungalovom, tu chvíľu kľučkuje a posiela nás do izieb - na prízemí. Manželka chvíľu vyskakuje (pre kľud v rodine upresňujem, že manželka nevyskakovala, iba nebola spokojná s prízemím, keďže po cestovke chcela izbu na poschodí. Takto to bolo aj zaznačené, ibaže po zmene hotela sa to nejakým záhadným spôsobom stratilo), že chcela na poschodie, ibaže mladík tomu prd rozumie, lebo asi nevie po slovensky a manželka po grécky tiež nie. Ale možno aj áno (myslím ten mladík), lebo neskôr som zažil takéto scény ešte niekoľkokrát. Takže ho tu chovali nielen na okrasu, ale aj ako hromozvod ľudských emócií...
...a vlastne aj odchod z hotela Santa Marina v Amoudare
Skoré raňajky v hoteli Santa Marina a príchod autobusu. Cesta z Amoudary na letisko a nekonečné čakanie. Prvý rad na check-in. Keď sa už zdá, že to možno ani nestihneme, zvážia nám batožinu a ideme sa postaviťdo ďalšieho radu - na rentgen. Naše kufre vyhovujú, tak ideme do tretieho radu - na pasovú a osobnú kontrolu. Štvrtá rada pred výstupom do lietadla. Suma sumárum, dve hodiny pred odletom sme boli na letisku, z toho sme asi 5 minút nestáli v rade (pardón, aj na WC bola šóra - no tak nič).