Pohodová vychádzka (by to bola, keby...). Vzhľadom na očakávané teploty nad 35 stupňov som hľadal nejaký ľahký, krátky a nenáročný výlet v blízkom okolí. Aby som nemusel vstávať príliš skoro, vyhliadol som si autobus po siedmej hodine do blízkorakúskeho Hainburgu. Okolo trištvrte na osem už vystupujem na Hauptplatzi. Nejaká fotka na námestí, ešte idem obzrieť Wiener Tor a nástup na Schlossberg, kam sa chcem pozrieť niekedy nabudúce.
Potom už cez námestie na opačný koniec, k Vodnej veži na nábreží. Voda z kohútika k dispozícii, blízke parkovisko a ešte zatvorené Donaucafe. Takže sa vydávam pomaly po nábreží dolu prúdom k prvému a hneď za ním aj druhému tunelu. Príjemný chodníček, za chvíľu vchádzam do tieňa lužného lesa národného parku Donau-Auen. Zákaz bicyklovania, ale na chodníku nejaké stopy po biku sú. Asi nejakí majstri sveta a priľahlého okolia...
Chodníček sa iba mierne kľukatí po úbočí svahu Braunsberg, prevýšenie vôbec žiadne, občas výhľady na Dunaj, sem-tam nejaká lavička na oddych. Míňam jaskyňu, potom aj nejaký zvyšok domčeka (vraj Archa Noemova), jeho význam je pre mňa zatiaľ záhadou. Nejaký zájazdový hostinec z minulosti, aj keď na koči by sa po tom úzkom chodníčku išlo asi ťažko. Prípadne krčma pre námorníkov. Odtiaľ nasleduje najväčšie prevýšenie výletu na hrad Röthelstein. Tých zhruba 20 metrov som dal v pohode, tých pár schodíkov až na vyhliadkovú plošinu tiež.
Hrad Röthelstein
Zábradlie proti spadnutiu, stôl s lavicami na odpočinok a nejaké tabule na poučenie. Podo mnou Dunaj, vľavo Hainburg (aspoň časť pri Dunaji) až po Hainburgský most, doprava Devínska Kobyla a Sandberg.
Po oddychu a pár fotkách zostupujem pár schodmi dolu, míňam odbočku hore na Braunsberg (keltská strážna veža - niekedy nabudúce) a prechádzam okolo mariánskeho pútneho miesta dolu k ramenám Dunaja (zrúcanina sa dá samozrejme aj obísť popod, popri Dunaji).
Tu ešte pár sto metrov v lužnom lese a vychádzam na kraj lúky. Ďalších pár sto metrov a chodník končí vo vysokej a hustej zeleni - žihľava a podobne. Kúsok sa vraciam, skúšam ísť po viditeľnej ceste k Dunaju, ale nakoniec to po pár sto metroch otáčam. Cestička sa vinie skôr naspäť k Hainburgu, pribúdajú tabule, že Pozor, Stop a podobne, vyplaším nejakú srnu a tak sa vrátim k zarastenej ceste. Matne si pamätám, že by som mal pokračovať rovno, ale overiť si to nemôžem, lebo mapu som si zabudol, v GPS som si Rakúsko pred časom vyhodil, že nainštalujem, keď budem potrebovať (veď to poznáte) a v smartfóne som PhoneMaps nerozbehal (no, teraz už trochu aj hej, aj keď ideál to nie je). Tie ostatné mapy sa mi nepáčili a tak som si tam nič iné nedával.
Nakoniec som cez ten zarastený úsek (boli vlastne dva za sebou) prešiel, dokonca som našiel aj nejaké značky. Okrem môjho sebavedomia utrpela trochu moja koža na rukách aj nohách od žihľavy a oblečenie od vlhka na burine. Vynoril som sa na konci cesty hainburgského golfového klubu a tak som zašiel pár metrov k Dunaju.
Popri Dunaji do Bratislavy
Devín z tejto pozície som ešte nevidel. Odporúčam každému. Výhľad je skutočne nádherný (okrem tej starej barabizne pod hradom).
Po návrate k parkovisku som pokračoval cestičkou (Treppelweg - ťažná cesta) popri Dunaji. Došiel som na úroveň ostrova Sihoť na slovenskej strane a nakoľko bolo dosť málo hodín, rozhodol som sa, že pôjdem pozrieť ešte Königsvarte. Vedel som, že som tam niekde videl naznačený chodník niekde od Wolfstahlu, ale nakoľko som už spomínal, že mapa zostala doma a tak, tak som išiel vyslovene na blint. Prvá odbočka sa mi nepáčila a tak som sa vrátil pár sto metrov a skúsil som inú. Tá už bola v poriadku, viedla rovno ku kruháču pred Wolfstahlom, akurát bola takmer celá asfaltová.
Dúfal som, že pri kruháči budú nejaké stopy rázcestníku, ale to som len dúfal. A tak som vyrazil cyklocestičkou až do Wolfstahlu. Túžobne som hľadel najmä na odbočke pri pumpe, ale ani tu som nič nenašiel. Nakoniec som dorazil až takmer k železničnej stanici a tam som to otáčal. Pomaly sa v tom teple začínala variť voda na pitie a nejakým zázrakom sa zmenšovali aj jej zásoby. A vôbec nie pomaly.
Rovnakou cestou som došiel až na rovnaké miesto k Dunaju a príjemným Treppelwegom som došiel až na hranicu so Slovenskom na Jelení háj. Tu začínalo viac stromov, ale zas asfaltka. Tou som došiel až pod Most Lafranconi, kde som dorazil už takmer posledné vodné zásoby.
Najrýchlejšie a najjednoduchšie bolo dostať sa do Auparku. Okrem toho, že je to od Lafranconi pre pešiu turistiku po slnku tá najotrasnejšia trasa, merala snáď 1,5 nekonečna, nejako sa mi podarilo ju úspešne prežiť, až som sa čudoval.
Königsvarte teda niekedy nabudúce.
Trasa z Hainburgu k auparku v Bratislave (aj so zachádzkou cez Wolfstahl) merala cca 26 km (z toho zachádzka minimálne 10 km), je vhodná aj pre deti. Mne trvala čosi cez 7 hodín a to som sa len tak flákal.
Voda v Hainburgu pri parkovisku pod Vodnou bránou (Wasserturm) a potom až v Bratislave
