Pôvodne som chcel ísť pozrieť autom na juh Kréty, ale nakoniec som to nerealizoval. V okolí Amoudary nie je veľa možností pre pešieho turistu. Áno, ešte je tam roklina Almiros, ktorú sme už voľakedy dávno prešli aj so svokrom, ale charakterovo je lepšie, ak do nej nejde človek sám. Čo si pamätám, tak oficiálny chodník tam neviedol, bolo potrebné hľadať prechody a tam sa každý pár očí počíta. Navyše, ak jeden hľadá, tak vie, že k druhému čakajúcemu sa dá vrátiť. Vlani som absolvoval hrad Paleokastro s roklinou Spiliotissa s návratom cez dedinu Rodia (Rogdia).
Nad dedinou Rodia (Rogdia) sa vypína rovnomerný vrchol. Keď som pozeral z hotela, tak mi PeakFinder ukazoval vrchol Rodia (585 mnm), ktorý bol z izby aj z pláže viditeľný ako kužeľ. Vizuálne bol zastavaný s nejakou širokou splanírovanou cestou. Za týmto údajným vrcholom Rodia sa vypínal nejaký vyšší pretiahnutý vŕšok, na ktorom boli umiestnené vysielače. Iné mapy ukazovali tento kopček ako Rodia s nadmorskou výškou 600 mnm. Práve ten vŕšok s anténami bude aj ja považovať za kopec Rodia. Niekde za ním sa nachádzal aj kláštor Moni Savvathianon, podľa internetu zaujímavý kláštor, a tak som sa vybral prejsť a obzrieť na vlastné oči.
Z hotela som sa vybral po ceste okolo Hotela Apollonia, aby som si nemusel močiť nohy v potoku. Za hotelom Apolonia som prešiel cez rameno potoka vedúce do elektrárne a tichšou časťou sa dostal pred podjazd "diaľnice" z Heraklionu do Rethymna a Chanie. Výhľady na roklinu. Cez podjazd popod diaľnicu, doprava a popred väčší obchod s keramikou dolu do druhého podchodu, smerom k moru.
Keď začala cesta popri mori mierne stúpať k silu Titan (asi cement) a rozdvojovala sa, dal som sa ľavou vetvou (pravá klesala dolu k moru a do prístavu Rodia). Za spomínaným silom pravouhlou zákrutou doľava a potom už iba pokračovať stúpajúcou asfaltkou.
Zanedlho prichádzam ku kostolíku Agios Dimitrios, ktorý som vlani vynechal, lebo ho akurát čistili. Kostolík dostupný, zaujímavý. Voda pred kostolíkom nefunguje. Je privedená hadicou, ale otočenie kohútika nefunguje.
Postupne naberám výšku. Pohľady na Heraklion a Amoudaru sú akurát oproti nízkostojacemu slnku. Trochu viac doprava sa vynára plošina Keri, ktorá pri pohľade od mora leží na ľavej strane rokliny Almiros. Na fotke nižšie je to ten takmer plochý tmavý kopec vpravo od drôtu. Planina mierne stúpa doprava (v strede je prekrytá svetlým kopcom, ktorý leží napravo od rokliny Almiros - pri pohľade od mora)
Podo mnou sa začínajú otvárať výhľady na dedinu aj hrad Paleokastro.
Takmer na začiatku dediny Rodia, nad benzínkou je otvorený obchodík, tak vbehnem doplniť tekutiny. Z hotela síce mám dve sladké trojdecové chcanky, čo sme mali v chladničke a k tomu dve pollitrovky vody, ale jedna malá a jedna veľká fľaša sa už do mňa vyparili cestou. V obchodíku si dokupujem jedno chladené malé pivo a dve chladené pollitrovky. Pivo Alfa pitné, ale trochu viac horké.
Ešte pár metrov a prídem na hlavné námestie v Rodii, kde je zastávka autobusu aj socha flintonosiča. Odtiaľto ide jedna cesta obchádzkou pre autá doľava, alebo mierna skratka popri kostole a cintoríne poľnými cestami rovno. Nakoľko viem, že sa budem vracať odtiaľto až do hotela rovnakou trasou, tak sa rozhodujem, že idem po asfalte tam a vracať sa budem okolo cintorína.
Odbočujem teda doľava hore, kde je aj smerovník, že kláštor 5 km. Cesta sa kľukatí, najskôr doľava k miestnej škole, potom naspäť, zas doľava, zase naspäť. Popri tom naberá výšku. Výhľady hlavne na dedinu Rodia. Pár odbočiek doprava strážim na GPS-ku, lebo viem, že väčšina je slepá. Pred dosiahnutím chrbta nasleduje tá správna odbočka doprava. Míňam jeden vodojem, pár domov, dokonca aj odbočku na kuželový kopček, ktorý Peak Finder označuje ako Rodia.
Za chvíľu prichádzam na nápadnú asfaltovú odbočku doprava dolu. Z cesty vidno kostol Holy Spirit, ktorý vidno aj z hotela a pláže. Ja sa dávam po hlavnej ceste doľava, poza maličký kopček. Predo mnou sa týči kopec Rodia (600 mnm) s lesom stožiarov. Asfaltka traverzuje kopec.
Za malým kopčekom sa podo mnou začína horná časť rokliny Spiliotissa, ktorú som si prešiel v roku 2024. Mňa asfaltka vedie mierne dolu a sprava obchádza kopec Rodia. Míňam odbočku prudko doprava dolu smerom ku kostolu Holy Spirit, ktorou sa budem vracať. Ešte obchádzam kopec a predo mnou sa vynára ďalšie roklina s veternými turbínami na kopci oproti. Vzdialené tak 1,5 až 2 km, ale ten hluk sa nedá prepočuť. Mňa cesta vedie viac doľava, kde sa dostávam do závetria iného kopčeka.
Vstupná brána do Moni Savvathianon je otvorená. Vnútri je pár áut. Kým si fotím kostol, tak od kláštora sa vyhrnie asi 5-6 ruskohovoriacich ľudí. Chvíľu im zavadziam vo fotkách, chvíľu oni mne, nakoniec nastúpia do pristaveného minibuse a odídu.
Kostol je zaujímavý, bohužiaľ zatvorený. Prejdem do kláštornej časti. Všade poriadok, stromy, kvety. V kláštornej časti je citrónovník, aký som ja ešte nevidel. Obrovské citróny, nevmestili by sa mi do dvoch rúk, celé pokryté drobnými bradavicami ako ropucha. Google mi ponúkol, vraj je to Bergamot. Podobalo sa to síce na tie obrázky z internetu, ale tieto plody boli minimálne raz tak veľké a mali oveľa výraznejšie bradavice.
Kostolík v kláštore jednoduchý. Na oltári trónila postriebrená ikona Panny Marie s Ježiškom. Mal som dojem, že som takú istú ikonu už niekde videl. Možno medzi suvenírmi???
Po najedení a občerstvení som sa vydal na cestu naspäť. Od kláštora Savvathianon asfaltkou na chrbát kopca Rodia. Výhľady na severné pobrežie, aj keď to ležalo zakryté kopcami. Ešte chvíľu rovno a nasleduje odbočka doľava dolu, smerom ku kostolu Holy Spirit. Asfaltka prechádza do poľnej spevnenej cesty. Ku kostolu Holy Spirit nejdem, zo zákruty mojej cesty odbočuje síce poľná cesta, ale prehradená bránou. Kto by chcel ísť pozrieť, je potrebné povedať aj to, že popri bráne sa dalo dobre prejsť. Slúžila asi pre autá.
Úseky poľnej cesty sa striedali s betónovými úsekmi a kľučkovali sprava-doľava a tiež zľava-doprava. Cesta prechádzala až ku najvrchnejšej časti rokliny Spiliotissa a zase naspäť. Okolo pár domov, jeden aj so štekajúcim psom. Ešte pred tým, ako som túto hornú časť definitíne prekročil, podo mnou sa objavilo pár domov a pod mojím chodníkom sa objavila betónová cisterna s vodou. Voda bola chladná, plávali v nej ružové rybičky. Pod domami sa objavil ďalší kostolík, aj som išiel pozrieť, ale bol zatvorený.
Potom sa cesta trochu narovnala, prešla okolo cintorína (po mojej ľavej ruke) a prudko klesla do dediny Rodia. Po pravej strane bol kostol, takže okolo neho a dolu k palácu Modino a námestiu Rodia (Rogdia). Za zmienku stoja tie výhľady do dvorov a tiež tie schody vedúce ku kostolu. Na mojej fotke vyzerajú trochu ako protitankové zuby naukladané popri opornom múre. V skutočnosti je to fotené dosť z kopca a tie plošiny sú teda vodorovné.
Pod námestím so sochou muža s puškou som sa znovu zastavil na niečo chladené. Tentoraz som si vybral inú tretinku piva, ktoré už nebolo také horké a jednu pollitrovku chladenej vody. to by mi mohlo do hotela stačiť. Potom už iba krutým asfaltom po ceste dolu.
Cestou do hotela som sa zastavil aj v kláštore Eisodion Theotokos (Ησυχαστήριο των Εισοδίων της Θεοτόκου) - označovaný aj ako Rogdia monastery, ktorý som navštívil už vlani. Kláštor sa oproti vlaňajšku nezmenil. Jedinou zmenou bolo to, že bol zatvorený kláštorný kostol. Z mníšok som zahliadol iba jednu, sedela za starou Singerkou a čosi usilovne šila.
Od Kláštora Rogdia až po hotel takmer tou istou cestou až pred hotel, kde som za riečkou odbočil doľava k moru a k polovičke som došiel po pláži. Obed som síce nestihol, ale jedlo v snack bare v pohode. Teda mäso, hranolky, pizza kúsky, vrátane zákuskov a šalátu. Pivo som doplnil v plážovom bare.
Túra merala takmer 26 kilometrov, trvala 5 hod 40 min čistého času a čosi cez 7 hodín spolu. Nakoľko ma bolela noha, tak som sa cestou hore nehnal a cestou dole kríval. Navyše som občas fotil, oddychoval, dopĺňal tekutiny a pod.
Občerstvenie v tavernách okolo celej cesty až po dedinu Rodia (niektoré boli ráno ešte zavreté), obchodík na pumpe Rodia, oficiálny obchodík nad pumpou v Rodia, voda pri kláštore Moni Savvathanianon a na ceste naspäť ešte betónová cisterna s rybičkami nad dedinou Rodia ( :-) . Popri ceste občas hrozno, citrónovníky (ešte nezrelé), olivy.
Treba upozorniť, že takmer celý výlet bol po asfaltových cestách, celý výlet na slnku. Dosť fúkalo, čo na jednej strane potešilo, na druhej strane som si musel klobúk "priskrutkovať" o hlavu.
