Februárový peší výlet po zasnežených Malých Karpatoch. Približne 40 cm sypkého snehu, v okolí hrebeňa trochu popadaných stromov. Nakoľko tam-tamy už pomaly hlásili koniec popadaných stromov na hrebeni, mohlo to byť zaujímavé. K tomu teploty pod bodom mrazu a slnečné počasie.
Autobusom do Kuchyne a zelenou značkou na Čermákovu lúku. Z Kuchyne až po dreváreň bola cesta v pohode. Vlastne až po vodojem bola totálne zľadovatená, odtiaľ zasnežená. Ale prešli tadiaľ lesníci a po koľajach sa dalo ísť. Zaujala ma Modranská skala hneď za vodojemom, ale bližšie som pozrieť nešiel. Stopy po autách/traktore viedli až po chatu s posedením (niekde označovaná aj ako dreváreň. Tu stopy civilizácie končili. Vlastne pokračoval taký prechodený chodník doprava popred chatu. Rozcestníku pred chatou odpadli smerovky a tak som kontroloval aj GPS. To ma posielalo po nevychodenej ceste rovno, teda vľavo od chaty. Nuž, hodil som si návleky na nohy, pretože predo mnou bolo približne 40 centimetrov sypkého snehu a okrem nejakých srnčích stôp už iba jedny ľudské, vedúce zhora dolu, navyše už dosť zafúkané.
Chodník na Čermákovu lúku mal pomerne riedke značenie. Niežeby bolo kam odbočiť, ale občas zvieracie vychodené chodníčky boli lepšie ako tá moja najbližšia perspektíva. Prebáral som sa až na podklad. Trochu lepšie to bolo v spomínaných stopách, tam som sa prebáral menej, ale je potrebné povedať, že ten človek to z kopca evidentne hnal a dĺžka jeho kroku bola tým pádom o dosť väčšia ako dĺžka môjho kroku do kopca.
Prvé problémy prišli až pred Čermákom. Bolo tu pár popadaných stromov. Tie bolo potrebné obchádzať, prípadne opatrne popreskakovať po ich zasypaných konároch. Občas som si pripadal ako v kosodrevine.
Na hrebeni som narazil na lyžiarsku stopu a tou sa dostal až na Čermákovu lúku. Ale treba povedať aj to, že od Zochovej chaty sa vyhrnulo stádo turistov. Že koľko? Asi tak na dva zásobníky do sapíku .
Z Čermákovej lúky som pokračoval zelenou značkou cez Zbojnícke a Vápenku na Veľkú Homolu. Chodník v bežkárskej stope, po ceste bolo dosť popadaných stromov, ktoré bolo nutné obchádzať. Pod Veľkou Homolou som sa konečne dostal na zimnú turistickú diaľnicu, vedúcu až k rozhľadni. V okolí rozhľadne tak do dvadsať ľudí, ale prístrešky na občerstvenie v pohode.
Z Veľkej Homoly som sa vrátil naspäť po strmine a odbočil doprava na modrú značku okolo Malej Homoly. Chodník viedol najskôr po vrstevnici, neskôr klesal južným smerom dolu. Sneh tu teda bol viac rozmočený a pribúdalo občas aj trochu blata. Neskôr sa predsa len stočil a prudšie klesal až k rozcestiu pod Peprovcom. Pôvodne som chcel pokračovať modrou značkou až do Modry (minulý rok sme s Miškom z modrej nejako zle obdbočili, tak že pôjdem pozrieť správny smer). Ale teraz sa mi zdalo, že by som mohol ísť aj takou skratkou dookola, teda po zelenej.
Od rozcestia pod Peprovcom som sa teda dal lesnou cestou najskôr dolu k potoku, aby som vzápätí stúpal hore. Našťastie, automobilové koľaje pomáhali. Neskôr traverz lesnou cestou, až som si začínal myslieť, že by už aj Pezinok mohol prísť. No, až tak ďaleko som sa nedostal, ale na druhej strane je potrebné povedať aj to, že som sa kľudne aj tam mohol dostať. Keby som Pod Srnčím vrchom vystúpal na Široké, Zumberg a Pezinok by bol už na dosah.
Ja som klesal odhrnutou a dosť zmrzlou asfaltkou až do Modry.
Na záver musím povedať, že autobus do Bratislavy som nestihol o päť minút. Ďalší mal ísť za pol hodinu. Domov som išiel až za hodinu a keď som už nastúpil, za nami sa zrazu zjavil autobus, ktorý nebol písaný na zastávke. Asi ten, čo mal ísť pred pol hodinou.
